O bočnom oltári
Bočný oltár dodnes existuje na mieste, kde bol v neogotickej úprave roku 1890 inštalovaný a zasvätený Panne Márii.
Neogotická architektúra napodobňuje gotický typ krídlového oltára, pozostávajúceho z predely, retábula a členitého nadstavca. Po stranách voľne na stenách ju dotvárajú dve samostatné niky, v ktorých na podstavcoch stoja sochy uhorských svätcov Ladislava a Štefana. Niky sú v hornej časti ukončené baldachýnom.
Retábulum má v strede vloženú pôvodnú gotickú oltárnu skriňu s pohyblivými krídlami. Neogotické pevné zadné strany majú po celej ploche zlátený rozetový dekór. Korunnú rímsu zdobí gotická kružba zdobená krížovým kvetom.
Architektúra nadstavca je zložená z troch ník bohato zdobených fialami a gotizujúcim rastlinným ornamentom. V strednej nike, zdobenej v hornej časti vimperkom, je neogotická socha sv. Jozefa – pestúna, teda s malým Ježišom v náručí.
Neogotická oltárna skriňa je po stranách zdobená dvojicou sôch. Vľavo je sv. Florián, tradične v rúchu vojaka s vedrom vody, hasiaci horiaci dom. Vpravo je socha sv. Valentína v biskupskom šate. Obidve sochy stoja na podstavcoch a vo výške korunnej rímsy retabula majú nad hlavami situovaný baldachýn.
Bočný oltár Panny Márie má vo svojom strede zachovanú gotickú oltárnu skriňu s dvojicou pohyblivých oltárnych krídel, na ktorých sú tabuľové maľby s postavami svätíc. V strede je socha Panny Márie, ktorá mala pred reštaurovaním okrem nezvyčajnej kombinácie atribútov – knihy a žezla – na podstavci sekundárne upevnenú figúru hada s jablkom v papuli.
Pohyblivé oltárne krídla maľované z obidvoch strách sú pôvodné gotické. Na tabuliach sú maľované svätice, so svojimi atribútmi. Na maľbe znázorňujúcej sv. Genovévu je na nástroji (dúchadle), ktorým diabol rozducháva oheň pravdepodobne pôvodné vročenie „1521“ a na kopyte diabla sú iniciály „WE (?), ktoré autor prvého monografického spracovania oltára Jozef Hradszký určil ako iniciály maliara. Pri neogotickej úprave oltára na tabuliach, vždy v pravom dolnom rohu, pribudol nápis – meno znázornenej svätice rok je mučeníckej smrti. Na otvorených, slávnostných stranách tabúľ na ľavom krídle hore sv. Barbora, dole sv. Uršula. Na pravom oltárnom krídle hore sv. Margita, dole sv. Genovéva. Na zadnej strane tabúľ sú namaľované ďalšie postavy svätíc. Na ľavom krídle hore je sv. Kristína, dole je sv. Dorota. Na pravom krídle hore je sv. Petronela, dole sv. Juliana.
Pri demontáži oltárnej architektúry bol objavený zaujímavý detail. Oltárna skriňa mala na vonkajšej strane vzadu súvisle maľovaný rozvilinový ornament, čo by mohlo svedčiť o jej netradičnom umiestnení v priestore tak, aby bola vnímaná aj zo zadnej strany. V oltárnej skrini boli zistené viaceré nápisy. Pri neogotickej úprave stredovekej oltárnej skrine bol v dolnej časti po obvode vnútorného priestoru sekundárne vpísaný nápis v latinčine. Týka sa úpravy oltára z roku 1890 a osoby záchrancu oltára. V červenej ploche je čiernou linkou písaný text: „Altare clausibile cum statua B.V. M. eruderibus antique / Ecclesiae pristino splendori reddidit; caeteras arae par = / tes novitus posuit fidelis populus Szepesváraljaensis / Magnam Dominam Honorare cupiens. MDCCCXC.“ (Zatvárateľný oltár so sochou Blahoslavenej Panny Márie z ruín starého kostola navrátil niekdajšiemu lesku; a doplnil ostatné nové časti veriaci ľud Spišského Podhradia, túžiac si uctiť Veľkú Pani. 1890.) Text v oltárnej skrini na pravej strane je písaný čiernou linkou: „Animarum tunc curatore Josepho Hradsz= / ky Praep. Tit. Scti. Laurentii de Haj / Assess. Consistor.“ (Za duchovnej správy Jozefa Hradszkeho, titulárneho prepošta sv. Vavrinca de Háj, konzistoriálneho radcu.)
V oltárnej skrini na stene v siluete sochy je čiernou linkou písaný trojriadkový text – hore: „V / WIL. / VILHELMVS / SCHVKNECHT„. Jedná sa pravdepodobne o starší nápis, ktorý je od dolného novšieho oddelený silnou horizontálnou linkou. Podľa Juraja Šedivého sa jedná o písmo datovateľné do prvej polovice 16. storočia a teda korešponduje s dobou vzniku oltára. Písmo má znaky ranohumanistickej kapitaly. Je to písmo, ktoré sa v Uhorsku objavilo okolo roku 1470 a vo väčšej miere sa šírilo až okolo 1500 a po polovici 16. stor. sa už stretneme iba s niektorými reliktami – pismo ako také je nahradené vyprofilovanou renesancnou kapitalou. Iniciály “WE” sa nachádzajú aj na tabuli s výjavom sv. Genovévy spolu s vročením “1521” Je však otázne či meno uvedené v oltárnej skrini možno považovať za signatúru autora stredovekého oltára.
Text umiestnený pod linkou je sekundárny a obsahuje vročenie renovácie z konca 19. storočia: „ Renovatum: im Dec. 1890, „
Na mense, uprostred, je portatile s pečaťou biskupa Juraja Csasku a prilepenym papierom na ktorom je čiernym atramentom písaný text: „ S. Pacidi M. / S. Diodori M. / S. Theodorae M. / Consecrat die 21 Junii / 1886.“.
O ikonografii stredovekého oltára
Centrálnou postavou stredovekej oltárnej skrine bola do súčasného reštaurovania samostatná ženská postava s knihou a žezlom v ruke, pri nohách mala sekundárne vsadenú novšiu figúru hada s jablkom. Na základe tejto úpravy bol oltár po roku 1890 v interiéri chrámu posvätený ako oltár Panny Márie. Pod nánosom neogotickej polychrómie bola socha vnímaná ako neogotická interpretácia Immaculaty. Zistenia z posledného reštaurovania a ikonografická podoba sochy v strede oltára podporujú názor, že pôvodné zasvätenie stredovekého oltára bolo sv. Kataríny Alexandrijskej, panny a mučenice.
Oveľa pestrejšia je ikonografia uplatnená na tabuľových maľbách oltárnych krídel. Jednotlivé svätice a ich osudy interpretoval vo svojej monografii Jozef Hradszky. Osem svätíc na tabuľových maľbách a jedna v oltárnej skrini ponúka deväť osudov panien a mučeníc, trpiteliek pre vieru a pomocníčok v núdzi. Napriek tejto pestrosti ich radenie a ikonografia majú istú vnútornú spojitosť. Na slávnostnej strane našli uplatnenie svätice, ktoré rôznym spôsobom zachránili okolie pred vonkajším ohrozením kresťanstva a zomreli rukou pohanov. Svätice na vnútornej strane oltárnych krídel chránili svoju vieru pred vnútorným pokušením a zradou, a to aj napriek nepochopeniu blízkych a zomreli mučeníckou smrťou aj ich pričinením. Sv. Katarína bola uctievaná ako patrónka múdrych a vzdelaných ľudí, filozofov a teológov. V kontexte doby, v ktorej oltárik vznikol, jeho ikonografický program reflektoval aktuálnosť ochrany proti pohanskej hrozbe tureckého nebezpečenstva a proti vnútornému ohrozeniu univerzálnej cirkvi, ktoré predstavovali rýchlo sa šíriace myšlienky reformácie.
O autoroch stredovekého diela
Bočný oltár Panny Márie má slohovú súvislosť s tvorbou maliarskych osobností pôsobiacich v Levoči a okolí v spojitosti s tvorbou Majstra Pavla, v prvých dvoch desaťročiach 16. storočia. Pri tabuľových maľbách soche i ornamentálnom detaile oltárnej skrine spišskopodhradského oltára možno konštatovať autorskú spojitosť s oltárom sv. Anny zo Sabinova. V čase vzniku spišskopodhradského oltára Majster Pavol z Levoče robil na viacerých objednávkach v Šariši. Je známe, že v rokoch 1522 – 1527 bol vlastníkom domu v Prešove.
Priamo v Prešove sa nezachoval oltárny celok, ktorý by bolo možné pripísať Majstrovi Pavlovi, ale v tom čase vznikli v neďalekom Sabinove a Lipanoch oltárne celky, ktorých sochárska výzdoba má rukopis tohto majstra a jeho dielne. Solitérne zachované diela vo farskom kostole v Prešove – sochy Archanjela Michala, Ukrižovaného a Krista v odpočinku a spomínaný údaj o vlastníctve domu svedčia o tom, že v samotnom Prešove i jeho okolí mali Majster Pavol a jeho spolupracovníci priaznivo naklonených objednávateľov. Je dosť pravdepodobné, že práve tu prišiel do styku s renesančným umením, ktoré v umeleckých realizáciách druhého desaťročia 16. storočia v Šariši nachádzalo bohaté uplatnenie najmä v kamenárskych prácach. Po roku 1516 bolo najmä v ornamentike prítomné aj v Pavlových oltárnych kompozíciách.
Tabuľové maľby a socha z oltára v Spišskom Podhradí patria k dielam neskorého stredoveku a rannej renesancie z doby okolo roku 1520. Reštaurovanie bočného oltára zo Spišského Podhradia významným spôsobom rozšírilo katalóg neskorogotických a ranorenesačných diel v okruhu tvorby Majstra Pavla z Levoče. Autorstvo sochy spišskopodhradského oltára, ktorá bola doteraz takmer neznáma.